V odbornej literatúre, ale i u mnohých mamičiek sa často skloňuje pojem „obdobie vzdoru“, ktorým prechádzajú všetky deti. Či je toto obdobie alebo forma správania naozaj spôsobom prejavu každého dieťaťa je ťažko hodnotiť. Tak ako aj dospelí sú rôzni, tak aj všetky deti nie sú úplne rovnaké. Niektoré sú kľudnejšie a iné zase nepokojnejšie a viac neposedné. So vzdorom sa rodičia začínajú stretávať približne od 1,5 až do 4 rokov, kedy sa vyvíja detská nervová sústava.

Drobci si začínajú uvedomovať sami seba, svoju osobnosť a skúšajú hranice, ktoré im rodičia nastavujú a koľko im dovolia. Ich temperament a osobnosť sa nie vždy prejavuje tak, ako by si rodičia želali. Asi každá mamina už zažila ten zmiešaný pocit zlosti a beznádeje, keď sa jej dieťa z ničoho nič rozčúli, hodí sa o zem a nie a nie s ním pohnúť.
 
Čo pomáha?
Keď už nastane tá situácia, kedy sa naša ratolesť pre nejaký dôvod nahnevá, či v horšom prípade dostane záchvat zlosti, existuje viacero možností, ktoré by mohli fungovať, aby sa táto nepríjemná situácia čo najrýchlejšie dostala do normálu. Treba len vyskúšať, čo platí na to vaše.

Ø  nekričať a neodpovedať agresivitou– dieťa v čase záchvatu hnevu väčšinou nereaguje na to, čo mu hovoríme. Čím viac budeme dokola hovoriť, aby sa ukľudnilo, alebo nebodaj kričať či reagovať bitkou, vôbec nič sa tým nevyrieši, skôr naopak. Ak sa dá, treba ho nechať prežiť si negatívnu emóciu, samozrejme tak, aby neublížilo sebe alebo ostatným.

Ø  ukázať, že sme tu pre neho– dieťa v hneve prežíva niečo, s čím sa nevie rozumne vysporiadať. Je potrebné, aby sme mu boli v tejto situácii nablízku, aby vedelo, že stojíme pri ňom. Ak sa dá, treba ho objať a povedať, že rozumieme, prečo sa hnevá a presne pomenovať problém, pre ktorý hnev nastal. Dieťa si tak bude isté, že viete, čo ho trápi a pomôže mu to upokojiť sa.

Ø  nepovoliť-niekedy deti svojím správaním len chcú vyskúšať naše hranice a to, čo si môžu dovoliť. Ak dieťa niečo chce, my mu to nechceme dovoliť a nasleduje záchvat hnevu, nemali by sme povoliť a ustúpiť. Možno si prežijeme jeden nepríjemný výstup, ale zároveň sa i drobec naučí, že takýmto správaním nič nedosiahne.
 
Dá sa mu predísť?
U veľa detí sa dá v mnohých prípadoch nepríjemným situáciám spojených so zlosťou a detským vzdorom predísť. Stačí len s dieťaťom komunikovať, samozrejme na úrovni, ktorá je mu blízka. Možno si to mnohí rodičia neuvedomujú, ale deti nám rozumejú aj keď ešte nevedia rozprávať.

Často stačí pred tým ako sa ide von, alebo chceme od dieťaťa, aby sa oblieklo či upratalo si hračky len povedať, čo od neho očakávame. Dieťa potrebuje vedieť vopred, čo sa ide robiť. Napríklad keď sa chystáte na prechádzku, vysvetlite mu, že si najskôr upracete hračky, oblečiete sa  a pôjdete sa von hrať. Ak chcete, aby sa vás počas cesty držalo za ruku, povedzte mu to ešte doma, z očí do očí, že potrebujete, aby sa vás držalo, aby ho nezrazilo auto.

Dieťa sa často tým, ako sa sním rozprávame cíti byť dôležitým partnerom, a tak ho baví spolupracovať s nami. Určite viac ako len počúvať rozkazy, ktoré mu dávame. Každý rodič by mal poznať svoje dieťa a aj zistiť, ako mu v takýchto ťažkých situáciách pomôcť. Potom bude viac veselých detí a aj rodičov.