Rozprávanie je kľúčovou súčasťou ľudskej kultúry. Tam, kde sa to týka politiky a moci, sa príbehy stávajú niečím, čo sa nielen hovorí, ale aj formuje a ovplyvňuje – takže v mnohých prípadoch sa používajú na zavádzanie alebo klamanie. Nedávny výskum prednášky o "falošných správach" ma priviedol k tomu, aby som sa čudoval, či existuje nejaký dôvod, prečo sa zdá, že v určitých časoch spike. Dospel som k záveru, že sa zdá, že tri hlavné faktory vytvárajú podmienky pre falošné správy k prudkému nárastu: kroková zmena v komunikačných alebo komunikačných technológiách spojená s politickou neistotou a ozbrojeným konfliktom.

 
Niet pochýb o tom, že svet sa stále učí prispôsobiť sa vplyvu sociálnych médií. Politická moc to vždy chcela urobiť: od bitiek starovekého sveta až po ľudskú históriu. V Británii by sa dalo uvažovať o pokusoch Tudorskej dynastie ovládať to, čo bolo v tom čase nové médiá – tlačiarenské stroje – na konsolidáciu ich pôvodne slabého držania na anglickom tróne koncom 15. storočia.
 
Toto bol čas politickej neistoty a ozbrojeného konfliktu – a tlačiareň hrala svoju hlavnú úlohu pri vytváraní tohto konfliktu a nestability.
 
Práca na snehu
 
Kampaň Napoleona Bonaparteho v Rusku sa v spätnom pohľade spomína ako vojenská katastrofa – ale nevyzeralo to, že by sa to malo začať, keďže Grande Armée postupoval v Moskve. Ruský veliteľ, maršal Kutuzov – čelil otázkam nad svojou taktikou – uistil sa, že keď sa príliv začne otáčať, urobil to čo najviac. Bojové trofeje sa ukázali vojakom. "Kutuzov, bez ohľadu na svoje obmedzenia ako taktik, bol majstrom, keď prišlo do styku s verejnosťou, a morálku jeho vojsk," napísal Dominik Lieven v Rusku proti Napoleonovi .

 
Len málo v hodnosti a zložení Kutuzovovej armády by bolo schopných čítať alebo písať. Jediným záznamom tejto akcie by boli oficiálne zásielky alebo denníky a listy úradníkov. Správa bola pomerne ľahko kontrolovaná.
 
Ruská vojna proti Francúzsku, Británii a Turecku, neskôr v 19. storočí bola iná záležitosť. Krym 1850 je spomínaný v histórii žurnalistiky pre debut "nešťastný rodič šťastného kmeňa", ako William Howard Russell – zvyčajne považovaný za prvého vojnového korešpondenta – opísal sám.